fbpx
ŽIVOT A INÉ ZAUJÍMAVOSTI

Pár slov o tom, ako som začala cestovať

Je to zaujímavé, každý si prejde v živote rôznymi štádiami, kedy sa mu menia názory, priority a mení sa v konečnom dôsledku aj on sám. Nedávno som sa zastavila a uvedomila som si, že som pred 10 rokmi mala mnohé sny, o ktorých som si myslela, že sú nereálne a jedným z nich bolo aj cestovanie po svete. 
Možno za to mohol len nedostatok informácií v tej dobe…veď Facebook a všetky sociálne siete boli vo svojich začiatkoch a veľa cestovateľských blogov, vtedy ešte ani neexistovalo. Alebo to bolo len mylné presvedčenie, že cestovať môžu iba bohatí ľudia? 
Dostať sa do USA mi prišiel nápad, ako z Sci-Fi filmu a o Ázii ani nehovorím. Až keď som tam bola, tak som si uvedomila, že som prešla od sna po jeho realizáciu.

INŠPIRÁCIA V DETSVE

Každý máme v živote okolo seba ľudí, ktorí nás inšpirujú. U mňa to bola v detstve rozhodne moja teta Ľubka. V 19 rokoch, hneď po skončení strednej školy, krátko po smrti svojho ocina, úplne sama a bez znalosti jazyka odišla do Anglicka, aby tam pracovala ako Au pair. Až spätne si uvedomujem, akú to chcelo odvahu.
Začiatky boli samozrejme veľmi ťažké, ale mala šťastie na úžasnú anglicko-malajzisjkú rodinku, s ktorou precestovala celý svet a po pár rokoch v Anglicku sa s nimi presťahovala do Singapuru. V tom čase ešte neboli sociálne siete a tak nám všetky zážitky písala do dlhých emailov, ktoré moja mamina v práci vytlačila a čítala nám ich všetkým nahlas u starkej na záhrade.
Spomínam na to, akoby to bolo včera.

Pre nás to boli správy z akoby iného sveta a ja som ten svet tak veľmi túžila vidieť! V tej dobe sa ešte necestovalo toľko, ako dnes a o to viac boli jej cesty po svete vzácnejšie. V čase jej odchodu som mala iba 8 rokov, ale môžem potvrdiť, že ma počas detstva a dospievania veľmi ovplyvnila a nie raz som sa pýšila tým, akú mám tetu cestovateľku. 
Preto, keď nám dala pani učiteľka na základnej škole otázku, do ktorého mesta by sme sa chceli ísť pozrieť, som ako jediná povedala Singapur. Myslím, že bolo jasné odkiaľ fúkal vietor. 🙂

Cestovateľka s batohom
V Tonsai Bay – Thajsko 2015

PRVÉ CESTY DO ZAHRANIČIA

Mala som to šťastie, že som mala možnosť navštíviť zahraničie už ako dieťa. Dodnes som za to rodičom veľmi vďačná. Na ten týždeň pri mori v Chorvátsku alebo v Taliansku som sa tešila celý rok a dva dni pred odchodom som nevedela dospať. Už vtedy som vnímala kultúrne rozdiely a veľmi sa mi páčil spôsob života ľudí v prímorským krajinách.

Potom prišiel gympeľ a prvá cesta bez rodičov. Bol ňou výmenný pobyt vo Francúzsku, kedy som bývala 2 týždne u francúzskej rodiny a snažila sa s nimi konverzovať mojou lámanou francúzštinou. Bola to úžasná skúsenosť, kedy som počas týchto 2 týždňov urobila vo svojej francúzštine väčší pokrok, než za celé 2 roky na škole. Aké prekvapenie. 🙂 Teoria vs. prax, 0:1.

Avšak za svoju prvú samostatnú cestu, považujem až kúpenie prvej letenky do Španielska s prestupom v Miláne. Bolo to počas vysokej školy, kedy sme s kamoškou vycestovali na 2 mesiace za prácou. Samotná práca bol krst ohňom, ale čo sa týka cestovania, tak to boli nezabudnuteľné skúsenosti. Hlavne som cítila, ako ma to povzbudilo v tom, aby som sa nebála a išla do čohokoľvek. 
Preto nasledovali ďalšie cesty po Európe, Work and Travel v USA a po skončení školy zase spoločné cesty s Honzíkom, tie o ktorých píšem na tomto blogu.

Západ slnka na pláži
Pretože keby som necestovala nevidela by som takéto krásne miesta…

Už som to pár krát zmienila na blogu. Som presvedčená o tom, že veľa ľudí necestuje hlavne kvôli tomu, že majú strach. Strach, obavy, či mylné presvedčenia veľmi dôverne poznám a preto som sa s vami chcela v krátkosti podeliť o svoj príbeh.

Zaujímalo by ma, ako ste začali s cestovaním vy a kto vás k nemu inšpiroval. Budem rada, keď mi o sebe napíšete do komentára pod článok alebo na Facebooku.

M.

 

TG Facebook Comments