fbpx
Top
  >  AFRIKA   >  Maroko 3/6 – Skalnaté údolie Todgha Gorge a návšteva Sahary

Po návšteve marockého Hollywoodu a pevnosti Ait Benhaddou bola našou ďalšou cieľovou destináciou Sahara. Keďže sa ale nachádza až pri hraniciach s Alžírskom a cesta by bola ďaleká, spríjemnili sme si ju zastávkou v Tinghire, ktorého okolie má tiež čo ponúknuť. 

Dorazili sme tam až za tmy a to rovno do vopred rezervovaného ubytovania “Riad Al Anwar”.  Nachádzalo sa v celkom bočnej uličke a cestou sme minuli ako inak niekoľko pouličných psov (v Maroku rovnako ako v Ázii častý jav). Privítal nás veľmi milý majiteľ, miestny maročan, spolu s jeho čerstvou ženou japonkou. Hneď potom, čo nám ukázal izbu nás pohostil čajom na terase a prezradil nám, že sú manželia iba 5 mesiacov. Okrem toho sa s nami podelil o ďalšie zaujímavosti, ako napríklad o to, že pochádza z 8 súrodencov a jeho rodičia sa brali, keď mali iba 15 rokov. Dodal, že im svadbu ešte po starom dohodli ich rodičia.

Najradšej by sme od únavy rovno padli do postele, ale aj keď bolo centrum vzdialené skoro pol hodinu cesty pešo, hlad zvíťazil a vyrazili sme. Pred cestou sme sa nášmu novému hostiteľovi zverili s tým, že máme obavy z toho množstva potulujúcich sa psov v tmavých uličkách jeho štvrti, ale uistil nás, že nič nehrozí a keby po nás šli hlavne nemáme utekať. Povzbudení sme teda vyrazili vpred. 

Z prechádzky do centra mesta bohužiaľ nemám práve príjemné spomienky. Nakoniec to neboli psy, koho som sa bála ale skupinky mladých maročanov, čo mali oplzlé pohľady, či nejaké narážky bez ohľadu na to, že sme po meste kráčali spolu s Honzom. Dá sa to vysvetliť tým, že takto vo večerných hodinách v meste ženy už skoro neboli a nejak veľa turistov sme tiež za celú dobu nestretli. Holt na chodníku sme ako cudzinci celkom svietili, aj keď sme boli oblečení v čiernom od dola až krk. Nakoniec sme si dali dobrú večeru, ale ten nepríjemný pocit mi ostal aj po návrate na ubytovanie. Necítila by som sa tam v ten večer ako žena bezpečne.

Keď tmu vystrieda svetlo…

Prebudiť sa do slnečného rána a vykročiť z izby na osvetlenú terasu odkiaľ žiarila zelená oáza bolo ako prebudiť sa zo zlého sna. Dali sme si kráľovské raňajky s tým najkraším výhľadom a opäť som Maroko milovala. Pochutnali sme si tu asi najviac za celý náš pobyt. 

Ako som zmienila už vyššie v okolí Tinghiru sú miesta, ktoré sme chceli vidieť a preto sme po raňajkách dlho neotáľali. Zbalili sme si veci a vyrazili sme objavovať krásy okolia.

Samotné mesto vyzeralo za bieleho dňa úplne inak. Stačilo vyjsť na niektorý z vyvýšených miest a naskytol sa nám pohľad na obrovskú zelenú oázu plnú paliem, ktorá krásne lemovala mesto. Bolo to až zvláštne vidieť tak zelenú úrodu v napohľad vyprahlej krajine, kde široko ďaleko boli iba skaly.
Naše kroky ale smerovali práve k tým skalám a to do skalnatého údolia Todgha Gordes, ktoré sa nachádza tak polhodinu cesty od Tinghiru.

Na mape toto údolie nájdete pod názvom “Les gorges du todra”.

Skalnaté údolie Todgha Gorges

Návšteva skalnatého údolia Todgha Gorges mala naozaj svoje kúzlo. Možno je to tým, že bola nedeľa a v údolí bolo viac miestnych maročanov než turistov, pretože si myslím, že práve oni sa postarali o tú správnu atmosféru. Pomalu sme kráčali po chodníku dlhým kaňonom, ktorý z oboch stran lemovali vysoké skalnaté steny, pričom niektoré mali vraj výšku aj 300 metrov. Miestami sa ozývali bubny a marocká hudba, pretože miestny tu piknikovali alebo spievali.

Takto vysoké skaly predstavujú samozrejme raj pre horolezcov a preto niet divu, že sme tu niekoľkých stretli. Vlastne tu boli dva druhy horolezcov. Turisti s popruhami a horolezeckou výbavou a potom miestny mladí chlapci v džínach a v botaskách, bez akéhokoľek istenia. Práve oni behali po tých skalách ako kamzíky až navrchol a mne sa len zatajoval dych, aby sme neboli svedkami nejakého pádu. Kúsok po skalách si vyliezol aj môj tvrdohlavý Honza, ale vyššie by som mu už nedovolila ísť.

Kaňonom tiekla aj malá rieka, ktorú sme prešli kúsok na druhú stranu bosými nohami. Urobili sme si tu peknú prechádzku a vrátili sme sa k autu. Čakala nás 3 hodinová cesta do Merzougy.

Kľukatá cesta kaňonom Dades Gorges

Dades Gorges je kaňon o ktorom sa hovorí, že je “miniatúrou” amerického Grand kaňonu. Nuž to, či to je pravda vám nepoviem, pretože aj keď je kaňon Dades sused kaňonu Todgha, v ktorom sme boli, omylom sme ho minuli a spomenuli sme si naň až cestou na juh k Sahare. Otáčať auto sa nám už ale nechcelo a tak si ho nechávame na budúcu návštevu.

Vy tu chybu ale neurobte a určite sa tu zastavte. Samotný kaňon je dlhý až 150km a jeho priemerná hĺbka je 200 metrov. Dajú sa tu okrem prechádzky a krásnych výhľadov podnikať aj zaujímavé treky.

TIP –> Pekný výhľad na úsek kľukatej cesty je vraj z terasy reštaurácie Timzzillite Chez Mohamed.

zdroj: www.pandotrip.com, photo by Steve Jackson

Merzouga, mesto pri púšti

Do Merzougy, mesta pri púšti sme prišli až okolo 4 poobede. Hneď ako sme vystúpili z auta nás ovalila poriadna horúčava a musím uznať, že som očakávala takéto teplo po celú dobu pobytu v Maroku. V skutočnosti sme mali väčšinu nášho pobytu príjemných 20°C. Chvíľku nám dalo hľadanie ubytovania, ktoré sme si rezervovali tak nejak na poslednú chvíľu. Veľmi nás nenadchlo, preto vám ho ani nebudem doporučovať, ale na prespanie stačilo. 

Náš plán bol jasný. Ešte v ten deň sme chceli stihnúť večernú jazdu na štvorkolkách v púšti, zatiaľ čo ten druhý nás čakala cesta na ťavách a stanovanie v púšti. Jednoducho poriadne dobrodružstvo.

Posilnili sme sa večerou v meste, po ktorej nasledovalo požičanie štvorkolky. Bohužiaľ som si nezapísala do svojich poznámok názov spoločnosti, od ktorej sme ju mali a takto s odstupom času sa spomína veľmi ťažko. Keď som sa ale pozerala na mapu myslím si, že sme ju brali od spoločnosti Sahara ATV Quad Adventures. Ruku do ohňa by som ale za to nedala. Zaplatili sme im na mieste za dve hodiny jazdy so sprievodcom 600 DYR / za nás oboch. Dostali sme prilby a nasadili sme si slnečné okuliare kvôli piesku. Vyrazili sme okolo 19:00, v čase kedy akurát začínal krásny západ slnka.

Praktické info –> za požičanie štvrokolky si nechávali naše pasy ako zálohu a podpisovali sme nájomnú zmluvu v zmysle ak sa pokazí štvorkolka je to na nich, ale ak na nej niečo zničíme my je to finančné pokrytie na nás.

Časť našej jazdy som natočila na mobil za použitia stabilizátora DJI OSMO a ako sami uvidíte bol to zážitok, ktorý sa oplatí zažiť. Postupne sme prechádzali malé duny, až sme sa dostali na vrchol tej najväčšej, odkiaľ bol krásny výhľad. Tam sme zaparkovali štvorkolky a chvíľku sme tam pobudli. 

Sranda začala keď sa začalo pomaly stmievať, my sme mali ísť naspäť do mesta a naša štvorkolka nenaštarovala. Najskôr si náš sprievodca myslel, že to bude baterka a snažili sa ju spolu s ďalšími miestnymi, ktorí boli práve na dune tiež spojazdniť, ale neúspešne. Nakoniec sa ukázalo, že to baterka nie je a museli sme čakať na záchranu.

Keď už bola skoro tma prišiel iný kolega z požičovne na novej štvorkolke a vydali sme sa dobrodružnou cestou naspäť do mesta. V požičovni nás vítali pomaly s roztiahnutou náručou a náš večerný výlet sme zakončili v miestnom podniku hneď vedľa. Objavili sme tam lokálne pivo Casablanca, ktoré stálo nejakých 35 DYR a bolo naozaj dobré. Do tej doby sme si mysleli, že v Maroku žiadne pivo nemajú. 

Večer sme zaspali so spomienkou na piesočnaté duny, do ktorých sme sa mali na druhý deň vrátiť na ťavách, aby sme tam strávili dobrodružnú noc v kempe uprostred púšte. O tom, ale až v ďalšom článku. 🙂