fbpx
Top
  >  ŽIVOT A INÉ ZAUJÍMAVOSTI   >  Svet sa zastavil. Čo bude ďalej?

Musíme sedieť doma. Musíme nosiť rúšky. Okrem obchodu a lekárne nesmieme nikam chodiť a už vôbec nie cestovať. Nesmieme sa stretávať s našou rodinou a priateľmi. Je marec v roku 2020 a takáto je realita. Hovorím si, či je vôbec možné, aby sa život na celom svete v priebehu niekoľkých dní úplne zastavil a zmenil. A ono to ide. Dobrovoľne by sa to nikdy nestalo a možno práve preto prišiel neviditeľný, rýchlo sa šíriaci koronavírus COVID-19.

To, čo bolo ešte pred 2 mesiacmi “iba” na druhej strane sveta sa stalo našou každodennou realitou, ktorej musíme čeliť. Stratili sme slobodu a moc, aby si naša planéta mohla od nás aspoň na chvíľu oddýchnuť. Na internete kolujú satelitné zábery z Číny, či Talianska, ktoré ukazujú, ako sa v týchto krajinách za pár týždňov vyčistil vzduch. A postupne to tak bude aj v ďalších častiach sveta. V Benátkach je v kanáloch momentálne tak čistá voda, že tam vidíte až na dno a plávajú tam ryby. Sama som tam bola v roku 2018 a tá voda bola tak zakalená, že nebolo vidieť vôbec nič.

 

Rodiny spolu trávia oveľa viac času, pretože jednoducho musia. Ľudia sa lepšie stravujú, berú vitamíny na podporu imunity, viac si vážia čerstvý vzduch v prírode a hodnota zdravia opäť dosiahla u každého prvú priečku. Áno, každá minca má dve strany. Nebudem ale idealista rozplývajúci sa nad tým, aká je karanténa úžasná, pretože to tak nie je. Viem, že vo svete sú rodiny, ktoré z rôznych dôvodov nefungovali už pred karanténou a aktuálna situácia to pravdepodobne iba zhoršuje. Mnoho ľudí kvôli nej prišlo o prácu a mnoho z nich o prácu ešte len príde.

Aj napriek tomu je momentálne viac než vítaná a keď vidím nezodpovednosť niektorých ľudí, myslím, že by iba prospelo, keby sa ešte sprísnila. Pretože neviem, ako vy, ale ja už to chcem mať za sebou. Chcem naštíviť svoju rodinu na Slovensku a bez obáv objať svojich blízkych. Chcem zase cestovať po svete a nebáť sa prejsť okolo človeka na ulici bez rúška.

Dnes má každý strach. Či už menší alebo väčší. Bojíme sa, aby sme nenakazili staršieho, či slabšieho príbuzného, ktorý by mohol vírusu podľahnúť. Bojíme sa o naše deti. Vykupujeme zásoby potravín a liekov, lebo sa bojíme, že nebudú. Máme strach z neistej budúcnosti.
Je to naozaj zvláštne, že sa to všetko deje. Niekedy sa o tom musím počas dňa opakovanie presviedčať, pretože sa mi tomu nechce veriť. Nám sa našťastie podarilo odísť z Prahy pár hodín pred vyhlásením karantény k Honzovej mamke na dedinu. Cítim, že sme tu viac v bezpečí a pandémia tu už tak pomalý život veľmi nepoznamenala.  

 

Každý deň ale myslím na svojich blízkych, na to množstvo ľudí, ktorí ostali úplne bez financií, na všetky tehotné ženy, ktoré sa boja o tie malé stvorenia, ktoré v sebe nosia a ktoré kvôli pandémii nemôžu mať partnera pri pôrode. Na ľudí, ktorí sú v karanténe sami a je im smutno. Môj ocino v nej napríklad teraz je, a je sám. Myslím na ľudí, ktorí sa nemôžu rozlúčiť so svojimi blízkymi, keď sa niečo stane…

Ale paniku, úzkosť a strach som nahradila dôverou. Dôverou k životu a k tomu vyššiemu “JA” nad nami, že všetko je momentálne tak, ako má byť. Že nás má celá táto situácia niečo naučiť.

 

Preto namiesto premýšľania nad aktuálnou situáciou vo svete alebo nad našou budúcnosťou sa prosím sústreďme na chvíle, ktoré zaživame počas dňa. Žime v prítomnom okamihu, pretože ten jediný je momentálne istý. Deti to zvládajú dokonalo a ja veľmi ďakujem za nášho Tobíka, ktorý ma do prítomnosti opakovane vracia. Je úžasný zdroj šťastia a radosti. 

A čo bude, keď to všetko konečne skončí? Zmení pandémia naše nastavenie spoločnosti? Možno je naivné myslieť si, že náš svet bude po pandémii lepší, ale ja v to chcem veriť. Tak prosím verte aj vy, pretože spoločné myšlienky robia zázraky. 

 

Prajem vám všetkým veľa síl, zdravia a lásky. Pamätajte, že nič netrvá večne.

M.